Lineárny čas nie je neutrálny – je to technológia moci. Funguje na niekoľkých úrovniach. Ak história neprestajne smeruje k „lepšiemu zajtrajšku“, potom všetko predchádzajúce je automaticky horšie, prekonané. To umožňuje elite zbaviť sa tradícií, rodov, inštitúcií a vedomostí, ktoré by mohli slúžiť ako alternatívny zdroj autority.
Vyžadovanie obetí
„Dnes sa musíme uskromniť, aby zajtra prišla spása“
Či už ide o budovanie novej spoločnosti, technologickú utópiu alebo nekonečný ekonomický rast, ktorému predchádza "uťahovanie si opaskov", tento systém vždy legalizuje utrpenie v prítomnosti v mene sľúbenej budúcnosti. Objavuje sa nielen v náboženstvách, kde je ľuďom povedané - dnes trp a zajtra zlízneš smotanu, ale sa prejavuje aj v samotnom politickom systéme, aby sa ľudia nebúrili.
Monopol na výklad
Kto kontroluje smer „šípky času“, ten rozhoduje, čo je pokrok a čo je zastaralosť. Každý, kto tvrdí, že sa vzorce a dejiny opakujú, je označený za pesimistu, konšpirátora alebo spiatočníckeho človeka.
Cyklický pohľad ako prebudenie
Ak človek prijme, že čas je kruh (alebo skôr špirála opakujúcich sa archetypov), otvára sa mu nová perspektíva chápania sveta.
Systémy sú len kostýmy: Socializmus, komunizmus, demokracia, monarchia – nie sú to lineárne štádiá vývoja, ale variácie tých istých foriem vlády, ktoré sa v cykloch vynárajú a zanikajú. Každý z nich v sebe nesie zárodok svojej vlastnej skazy: socializmus rodí byrokratickú tyraniu, demokracia rodí oligarchiu a následne túžbu po silnom vodcovi.
Ani taký teror nie je anomália, ale určitá fáza. V každom cykle totiž nastáva moment, keď sa systém snaží udržať pri živote silou – a ak to správne pomenujeme s chladnou hlavou bez emócií - ide o teror, ktorý sám seba označuje humanisticky.
Či už to bude jakobínska hrôza, stalinské čistky, alebo dnešné „výnimočné covidové stavy“. Kto to vidí ako opakujúci sa vzorec, nie je šokovaný, ale rozpoznáva fázu opakujúceho sa kruhu.
Sloboda je mimo systému
Ak sú všetky systémy odsúdené na zánik, potom jediná sloboda nie je v tom, ktorý systém nastoliť, ale ako vystúpiť z logiky všetkých systémov. Toto je blízke budhistickej myšlienke – samsára je kolobeh zrodenia a smrti (vrátane všetkých politických foriem). Prebudenie znamená vidieť, že žiadny systém neprinesie trvalý mier, pretože každý systém je postavený na túžbe po moci, ktorá je sama zdrojom utrpenia.
Prečo elity potrebujú pre svoju vládu nad svetom lineárny čas?
Elity nie sú „zlými entitami“ v moralistickom zmysle – ale sú to ľudia, ktorí svoju legitimitu odvodzujú práve od lineárnej viery. Keby spoločnosť pochopila, že dejiny sú kruh, potom by:
- Stratila význam revolúcia. Lebo revolúcia je len ďalšie nové obdobie, ktoré nevyhnutne prejde do jesene a zimy, to jesť, do svojho zániku po rokoch produkcie.
- Stratila by význam myšlienka „konečného usporiadanie sveta“ – pretože žiadny systém nemôže byť definitívny.
- Elity by neboli „vodcami k lepšej budúcnosti“, ale iba správcami danej fázy cyklu, ktorých autorita by bola časovo ohraničená, relatívna a napokon pominuteľná.
Preto je lineárny čas tak agresívne presadzovaný – od škôl, cez médiá, až po politické kruhy. Je to veľmi silný rámec, ktorý drží hierarchiu moci pri koryte.
Buddha a opakovanie vzorcov
Buddha vo svojich príbehoch o predchádzajúcich životoch na ktoré si spomenul, neopisuje lineárny vývoj duše človeka, ale opakovanie rovnakých situácií, rovnakých volieb, rovnakých systémov so svojimi plusmi a mínusmi, pokiaľ sa bytosť nenaučí vystúpiť z tohto kruhu.
Ak to prenesieme na spoločnosť: ľudstvo prechádza tými istými vzorcami – kapitalizmus, socializmus, komunizmus, teror, demokracia – až napokon nerozpozná, že sú to len nové mená pre staré archetypy vládnutia. Každá generácia verí, že jej systém je „konečne ten správny“, až kým nepríde zima, to jest - problémy daného systému, jeho kolaps a zánik.
Perspektíva jednotlivca
Ak jednotlivec pochopí cyklický čas, jeho vzťah k svetu sa zásadne zmení a to:
Prestáva byť obeťou pokroku. Už nie je „zaostalý“, ak nekopíruje trendy, ani nie je „hrdinom“, ak sa zapája do revolúcií, prevratov, mítingov na námestí. Vidí, že všetky tieto role sú len súčasťou toho istého kolotoča, ktorý sa tak či tak musí zastaviť.
Návrat k prirodzenému
Ak je lineárny čas neprirodzený, potom autentický život spočíva v naladení sa s cyklami – biorytmy, ročné obdobia, lokálna komunita, utužovanie vzťahov, pestovanie plodov, chovanie zvierat - ktoré nie sú podriadené ideologickým projektom. Pritom nepôjde o únik zo sveta, ale o budovanie sveta paralelného – takého, ktorý nepotrebuje lineárny čas preto, aby mal zmysel.
Ironický odstup
Človek môže žiť v rámci lineárneho systému (lebo inak sa dnes ani nedá), ale s vnútorným vedomím, že je to len jedna z mnohých jarí, ktoré prídu a odídu. Tento odstup prináša pokoj – lebo nečaká od systémov spásu.
Evolúcia ako svätý grál lineárneho času
Žiadny koncept neukotvil lineárny čas v modernom vedomí tak silno ako teória evolúcia. (Poznámka - ide o teóriu - nemýľte si teórie s pravdou, pretože teória je len domnienka.)
Pôvodne vedecká hypotéza o vývoji druhov sa zmenila na univerzálnu metaforu pokroku, ktorá prenikla do biológie, histórie, ekonomiky, ako aj do sociálnych vzťahov.
Evolúcia v populárnom podaní nefunguje ako opakovanie či kolobeh, ale ako rebríček: jednoduché → zložité, primitívne → vyspelé, zaostalé → moderné. Tento obraz poskytol elitám tri kľúčové nástroje:
Hierarchia ako zákon prírody
Ak je evolúcia nevyhnutným vzostupom k vyšším formám, potom tí, ktorí stoja na vrchole rebríčka (či už ide o technologicky vyspelé národy, ekonomicky dominantné triedy alebo kultúrne hegemónne centrá), nie sú len víťazmi histórie, ale vyvolenými skupinami vytvorenými prírodou. Ich postavenie nie je otázkou moci či náhody, ale „prirodzeného výberu“. To legitimizuje dominanciu ako neosobný, ba až morálny proces.
Stigmatizácia tradície
Všetko, čo je staré, je v evolučnom naratíve „menej vyvinuté“. Tradičné spoločnosti, lokálne vedomosti, remeslá, rodové štruktúry – všetko sa stáva prežitkom, ktorý má zmiznúť v prospech „vyššieho postupu“. Tým sa elity zbavujú nielen konkurenčných foriem organizácie pohanského alebo starého spôsobu života, ale aj morálneho záväzku k minulosti. Minulosť už nie je zdrojom múdrosti, ale je záťažou.
Príprava na obete
Evolúcia je neúprosná: umierajú druhy, zanikajú kultúry, prepadávajú jedinci, ktorí sa neprispôsobia. Tento obraz sa premieta do politiky ako „nevyhnutnosť štrukturálnych zmien“, „likvidácia neperspektívnych odvetví“, „ústupok konkurencieschopnosti“. Utrpenie je maskované ako daň za evolúciu – nemáme sa búriť, lebo to je prirodzený zákon.
Najväčšou mocou evolučného konceptu je to, že sa neprezentuje ako ideológia (teória), ale ako fakt. Elity nemusia prikazovať – stačí, že ľudia veria, že pokrok je nezvratný a že ak niekto zaostáva, je to jeho vlastná vina. Evolúcia sa tak stáva neviditeľným náboženstvom dnešného veku, ktoré posvätilo falošný lineárny čas a odstavilo pravdivé cyklické vnímanie ako primitívne zaostalé myslenie.
Záver
Kto prestane čakať spásu od systémov a - je jedno či pôjde o systémy komunistické, socialistické, demokratické, postavené na náboženstve, viere, nádeji, alebo terore, prestáva byť objektom ich technológie moci. A vtedy sa čas – z lineárneho nástroja ovládania – mení späť na prirodzený kolobeh, v ktorom má zmysel žiť tu a teraz.