Fascinujúca Keltská mytológia k nám hovorí v pojmoch, ktoré sú pre nás neznáme. Prvým pojmom je matriarchát, vláda žien. Ak sa budeme pýtať, ako je možné, že fyzicky slabšie ženy vládli a predávali dedičstvo dcéram a nie synom, je v tom vysoká miera múdrosti. Muž mal vtedy - a musíme priznať, že aj dnes - dve hlavné slabiny. Prvou je sex a druhou pýcha.
A práve prvá časť tohto príbehu od Keltov nám odhaľuje pokus, prevziať ženské kormidlo prostredníctvom mužov, teda zájsť do dejín tak vzdialených, kde sa ženská vláda matriarchát otriasa a chce ho nahradiť patriarchát - vláda mužov, ktorú poznáme dnes ako samozrejmosť.
Príbeh Machy s červenými vlasmi začína situáciou, ktorá na prvý pohľad vyzerá ako bežná politická dohoda. Traja muži – Aed Ruad, Ditorba a Cimbaeth – sa rozhodnú, že sa budú striedať na tróne Uladu. Každý bude vládnuť sedem rokov, potom odovzdá vládu ďalšiemu. Zdá sa to férové, racionálne, výhodné pre všetkých.
Lenže je tu jeden háčik. Doba, v ktorej sa príbeh odohráva, je dobou matriarchátu. To znamená, že najvyššia autorita – suverenita nad pôdou, ľudom, kontinuita rodu – nepatrí mužom, ale ženám. Muži môžu byť králi, môžu vládnuť, ale ich moc je odvodená od žien. Je im prepožičaná. A vždy sa vracia do ženských rúk.
Dohoda troch mužov je preto niečo úplne iné, než sa na prvý pohľad zdá. Nie je to bežné politické usporiadanie. Je to vzbura.
Traja muži sa totiž rozhodli, že si vládu „vybavia“ medzi sebou. Bez ohľadu na ženy. Bez ohľadu na matriarchálnu líniu. Vytvorili mužský monopol na rozhodovanie o tom, kto a ako bude vládnuť. V matriarchálnom systéme to nemali právo urobiť, ale oni to urobili.
Aed Ruad, prvý z nich, vládne sedem rokov. Potom umiera – utopí sa vo vodopáde. Zanecháva po sebe dcéru. Machu.
Macha tak nastupuje na jeho miesto, ibaže to má problém. Ona nevstupuje do dohody samozvaných kráľov. Jednoducho im oznámi: "vláda patrí mne".
Jej nárok je v matriarchálnom poriadku nepopierateľný. Je síce dcérou kráľa, ale v systéme, kde sa pôvod odvodzuje od matky, nie je jej moc zdedená po otcovi – ale je pokračovateľkou ženskej línie, ktorú sa traja muži, práve pokúsili vymazať.
Nasleduje boj. Macha sa pustí do Ditorba a Cimbaetha a oboch porazí. Tu sa na chvíľu zastavíme. I keď nám moderná história hovorí o primitívnych ľuďoch minulosti, opak je pravdou. Každá doba pozná svoje technológie. A tu sa práve natíska otázka, prečo ženy vládli nad mužmi dlhú dobu? Odpoveďou môže byť technológia, ktorú ženská populácia ovládala.
Pretože kto ovláda technológiu, ovláda svet. Nie inak je to v dnešnom svete. Krajiny s najvyspelejšou technológiou určujú chod dejín, rozhodujú o vojnách a tí, ktorí technológie nemajú, sú hráčmi druhej ligy. Vráťme sa však do textu.
Napriek tomu text hovorí o Mache ako o bojovníčke. Jej meno pochádza z koreňa magh, bojovať. Jej zbraňou je fyzická zručnosť, taktika, odhodlanie. Nie je to princezná, ktorá čaká na záchranu. Je to vládkyňa, ktorá si berie, čo jej patrí. Dnešná patriarchálna doba robí zo žien slabé bytosti, ktoré sú závislé na mužoch. Ale ak si vezmeme len takú Spartu, kde ženy bojovali spolu s mužmi, vidíme ženskú silu, ktorá sa dokáže vyrovnať mužom.
Najzreteľnejší príklad je Kyniska – dcéra spartského kráľa Archidama II., ktorá sa stala prvou ženou v histórii, čo zvíťazila na olympijských hrách a to dva krát za sebou. Aby nikto nevedel, že ide o ženu, prezliekla sa do mužských šiat a zamaskovala sa ako muž. Návrat k textu.
Kráľ Ditorba končí zle. Text hovorí, že buď zomrel prirodzenou smrťou, alebo mu Macha „napomohla“. Eufemizmus, ktorý hovorí za všetko. Ditorba sa postavil proti matriarchátu – a prehral.
Cimbaeth dopadne inak. Macha si ho vezme za muža. Nie je to podriadenie sa – je to politická integrácia. Tým, že ho prijme ako manžela, ho zbaví opozičného postavenia a začlení do svojho systému. Cimbaeth prestáva byť sprisahancom a stáva sa súčasťou matriarchálneho usporiadania. Dostáva miesto, ale nie najvyššiu autoritu. Tá zostáva Mache.
A práve v tomto momente prichádza prvá veľká otázka: prečo sa muži vôbec odvážili vzbúriť?
V matriarcháte nemali muži plne fyzickú prevahu. Buď to bolo vlastnením technológií, ako sme spomenuli, ako aj tréningom, alebo obe veci dohromady.
Ženy v tom čase neboli bezbranné – Macha sama je dôkazom, že vedeli bojovať. Ale muži vymysleli niečo, čo ženy v tom čase ešte nemali: organizovanú vojenskú štruktúru, ktorá sa upevní v neskorších časoch, tak známym z našej histórie. Muži mali chopnosť vytvárať bojové družiny, ktoré fungovali na princípe mužskej lojality. Traja králi, ktorí sa dohodli na rotácii, si vytvorili paralelnú mocenskú štruktúru – mužský klan, ktorý sa rozhodol ignorovať ženskú autoritu.
Ženy však mali naopak niečo, čo zase nemali muži a čo v boji o moc často rozhodovalo viac než fyzická sila a to: ovládanie dvoch najsilnejších hnacích motorov mužského správania – túžba a pýcha.
Sex bol v matriarcháte nástrojom kontroly. Žena rozhodovala o tom, s kým pôjde do postele, kedy, za akých podmienok. V tom čase totiž neexistoval inštitút manželstva, ktorý by ju k tomu nútil. A muži za sex boli ochotní dať hocičo – lojalitu, službu, poslušnosť.
Pýcha bola druhou stranou mince. Muž, ktorý bol sexuálne odmietnutý, alebo ktorý priznal, že ho žena prekonala v boji, stratil tvár. A mužská pýcha neustúpi ani vo chvíli, keď je vojna už dávno prehraná. Práve naopak – čím viac muž stráca, tým viac sa pýcha mení na posadnutosť.
Macha tieto nástroje ovládala. A použila ich. Nie preto, že by bola „čarodejnica“, ale preto, že rozumela mužskej psychológii.
Dohoda troch kráľov bola prvým ťahom v dlhej vojne. Macha síce začiatok vzbury zastavila – ale nie nadobro. Ditorbovi synovia, vyhnaní do Connachtu, budú neskôr predstavovať ďalšiu vlnu vzbury. Ale o tom už ďalšie diely tohto úžasného príbehu...