Otázka na profesora Jianga: Kto bude víťazom a kto porazeným v nadchádzajúcom usporiadaní sveta? Jiang: Odpoveď je jednoduchá: vyhrá tá krajina, ktorá sa najlepšie prispôsobí novej realite. Tou realitou je prechod od globálne závislých ekonomík k ekonomikám, ktoré sa dokážu oprieť samy o seba. A tu narážame na zásadný rozdiel medzi Čínou a Japonskom.
Čínska ekonomika je príliš orientovaná na export. Je postavená na tom, že zaplavuje globálny trh lacným tovarom. To funguje, pokiaľ existuje mier a fungujúci globálny obchod. Ale keď sa svet začne rozpadávať na regióny, keď krajiny prestanú obchodovať a nahradia to vojnou, Čína bude nútená obrátiť sa do seba.
A tu je problém – jej ekonomika nie je vyvážená. Domáci dopyt takmer neexistuje, pretože ľudia v Číne nemajú úspory, nemajú istotu, boja sa budúcnosti. A Čínski plánovači jednoducho nedokážu uskutočniť prechod z globálne závislého modelu na model regionálnej sebestačnosti.
Japonsko je na tom inak.
Japonsko má jedinečnú schopnosť, ktorú v dejinách preukázalo znova a znova: keď ide o existenciu národa, dokáže radikálnu transformáciu.
Keď v 13. storočí hrozila mongolská invázia, Japonsko bolo roztrieštené feudálne územie. Napriek tomu sa ľud spojil a odrazil Mongolov – nielen raz, ale dvakrát.
V polovici 19. storočia, keď už západné mocnosti rozkrájali Čínu na kusy, Japonsko si povedalo: potrebujeme industrializovať. A urobili to. Za dvadsať rokov. Tak rýchlo a tak dôkladne, že o pár desaťročí porazili Rusko vo vojne. (Rusko-japonská vojna (1904 – 1905)
Po druhej svetovej vojne bola japonská ekonomika totálne zničená. Ľudia sa opäť spojili – a za dvadsať rokov sa Japonsko stalo najsilnejšou výrobnou veľmocou sveta. Japonský národ je osobitý. Nikdy by ste nemali staviť proti nemu.
Aj keď to vyzerá najhoršie – demografická kríza, starnutie populácie, závislosť od zahraničných zdrojov, deflačná špirála trvajúca tridsať rokov – Japonsko má niečo, čo iné krajiny nemajú.
Pozrime sa na problém starnutia. Každá priemyselná krajina ním trpí. Ľudia sa dožívajú deväťdesiatky, stovky, neprodukujú, ale spotrebúvajú zdroje. V Japonsku je však zásadný rozdiel: keď príde kríza a národ bude pod tlakom, japonskí seniori sú ochotní urobiť obete pre svoje vnúčatá. Aby prežili ďalšie generácie, podstúpia to, čo nikde inde na svete.
Japonskí seniori neraz boli ochotní vzdať sa časti svojich dôchodkov, pracovať aj po sedemdesiatke a v kríze dobrovoľne ustúpiť mladším generáciám. To nie je špekulácia – je to kultúrny historický vzorec, ktorý Japonsko preukázalo v každej existenciálnej kríze. A práve v tom je jeho sila.
Porovnajte to s Amerikou. Baby boomeri v USA (generácia narodená približne medzi rokmi 1946 a 1964) sú sebeckí, materialistickí, je to do seba zahľadená generácia, ktorá sa nevie vzdať ničoho. Pozrite sa na vek kongresmanov. Chuck Grassley má deväťdesiatštyri rokov a stále je tam. Čo tam robí?
Japonsko nie je dokonalé. Má svoje problémy. Ale keď sa svet začne prepisovať, keď staré istoty padnú a nové usporiadanie bude vyžadovať schopnosť obetovať sa, sústrediť sa, transformovať – Japonsko je pripravené. Čína nie.
Poznámka: Japonsko má takzvané - Ganbatte (頑張って) čo je výraz, ktorý znamená „drž sa“, „daj do toho všetko“, „vytrvaj“. Nie je to len fráza – je to kultúrny kód. Vyjadruje kolektívne odhodlanie prekonať ťažkosti bez sťažovania sa, bez hľadania vinníka, s vedomím, že každý nesie svoj diel zodpovednosti.
V kríze sa preto Japonci neobracajú na vládu s nárokmi, ale na seba navzájom s tichým záväzkom, že to zvládnu spolu. Práve v tom spočíva ich odlišnosť, ktorú profesor Jiang považuje za kľúč k prežitiu.