Ak ste čítali román 1984 od Orwella (odporúčam prečítať), je tam opísaný postup, ako mazať určité slová zo slovníka, čím sa so slovom zároveň vytratí aj pojem. Orwell definuje tento systém ako newspeak - nová reč, kde sa odstraňujú slová nevhodné pre systém a zavádzajú sa nové slová, kompaktibilné so systémom a jeho myslením.
Orwellov Newspeak je dokonalým manuálom na digitálnu lobotómiu v priamom prenose. Princíp je mrazivo jednoduchý: ak z jazyka odstrániš napríklad slovo „sloboda“, človek ju nielenže nevie pomenovať, ale prestane ju úplne držať vo svojej mysli. Myseľ bez slov je ako počítač bez operačného systému – nedokáže spustiť programy, ktoré by systém ohrozili.
Dnes prebieha rovnaký proces pretvárania jazyka a jeho pojmov. Pôvodné, silné slová sú nahrádzané sterilnými nič nehovoriacimi zvukmi, ktoré otupujú hrany reality.
Keď povieš „reštrukturalizácia“ namiesto „vyhadzovanie ľudí na ulicu“, tvoja myseľ necíti nespravodlivosť, len technický proces, ktorý je v našom systéme bežný. Týmto spôsobom sa zo suverénneho človeka stáva „ľudský zdroj“, čím sa v tvojom podvedomí vymazáva iskra božského pôvodu a nahrádza sa kategóriou spotrebného tovaru.
Dnes už nepotrebujeme Ministerstvo pravdy, ako ho opisuje Orwell, aby nám pálilo knihy. Stačí, že algoritmy a sociálne siete degradovali náš jazyk na emotikony a 15-sekundové útržky. Ak nedokážeš sformulovať súvislú myšlienku o vlastnom otroctve, tvoja myseľ sa v takom väzení nakoniec začne cítiť bezpečne.
Konkrétne príklady
Napríklad slovo „Dlh“ malo v minulosti ťaživú morálnu váhu. Bol to symbol neslobody a hanby, ktorú si človek nechcel brať. No dnes ho systém premenoval na sterilné slovo „Úver“ alebo „Produkt“, čím z neho urobil bežnú súčasť životného štýlu.
Z psychologického hľadiska sa stal úver „nástrojom rastu“ a kto dnes nedlhuje banke, je vnímaný ako niekto, kto „neinvestuje“ do svojej budúcnosti.
Týmto lingvistickým trikom systém dosiahol, že ľudia svoje reťaze nielenže neodmietajú, ale si ich dobrovoľne kupujú v akcii s nízkym úrokom.
S úverom sa spája aj staré slovo „Lichva“. Toto slovo takmer úplne zmizlo. Kedysi označovalo neúmerné, vykorisťovateľské požičiavanie peňazí s prehnaným úrokom.
Prečo vypadlo slovo Lichva? Pretože poukazovalo na morálny postoj človeka ktorý požičiava z dôvodu obohatenia sa na ľudskom nešťastí. No v ekonomike založenej na dlhu ako motore rastu, je morálne hodnotenie úroku neprípustné. Bez slova „lichva“ neexistuje spoločenský súd nad tým, že niekto zarába na cudzej tiesni. Dlh sa stal technickou, nie morálnou kategóriou.
Iný príklad. Kedysi sa človek obetoval pre rodinu alebo komunitu, čo malo duchovný rozmer. Dnes do detí alebo vzťahov namiesto obete - „investujeme“ - čím z lásky robíme účtovnú položku s očakávanou návratnosťou.
V minulosti existovalo slovo "úprimnosť" (priamy, rovný, bez záhybu). Úprimnosť bola morálna kategória. Buď si bol úprimný, alebo si bol klamár. Dnes toto slovo prakticky vymizlo z verejného diskurzu. Nahradilo ho slovo "autenticita".
Autenticita tak už nemusí byť nutne morálna, ako bola úprimnosť, ale sa z nej stáva len estetická kategória. Môžeš byť autentický darebák, autentický podvodník, alebo politik – stále si pre ľudí "v pohode". Naopak - človek, ktorý je dnes "úprimný", pôsobí značne podozrivo, pretože používa nielen mŕtvy jazyk, ale hovorí veci príliš priamo, čo môže dnešného človeka, ktorý prekrýva pôvodný význam slov technickým jazykom, dokonca uraziť.
Slová ktoré sa prestali používať, alebo sa používajú hanlivo a skreslene
Napríklad slovo „sluha“ kedysi nebolo hanlivé. Sluha bol vznešený človek, ktorý vedome slúžil svojmu pánovi, čo mu dávalo česť a istotu. Vedel už podľa nálady svojho pána, ako sa zachovať, mnohí sluhovia svojim pánom radili a páni tak nedali na nich dopustiť. Sluha bol zároveň totálne oddaný svojmu pánovi a urážka sluhu, bola zároveň urážkou pána.
Dnes existuje slovo „zamestnanec“, „podriadený“ alebo „člen tímu“ firmy alebo zamestnávateľa. Všetky cnosti sluhu takýto človek postráda, pretože svojho pána, repsektíve firmu rád podvádza, okráda, nie je verný ak pôjde o peniaze a napokon hrozí výpoveďou, štrajkami a nespokojnosťou.
Prečo vypadlo slovo sluha? Pretože systém potrebuje ľudí, ktorí sú flexibilní, dajú sa kúpiť a nie sú lojálni. Sluha zosobňuje osobný záväzok voči konkrétnemu človekovi alebo rodu. Zamestnanec je len nahraditeľná funkcia. Vymazaním pozitívneho slova „sluha“ sme stratili jazyk pre vernosť a získali len jazyk pre funkčnosť.
„Neužitočný človek“ (ako morálna, nie pragmatická kategória). Dnes sa slovo „neužitočný“ používa výlučne v pragmatickom zmysle – „tento nástroj je neužitočný“. No kedysi existoval pojem „neužitočný človek“ v zmysle človeka, ktorý neprispieva k dobru obce, žije na úkor iných, nemá cnosť.
Prečo slovo neužitočný v súlade s človekom časom vypadlo? V systéme, ktorý oficiálne deklaruje rovnosť a slobodu, je morálne hodnotenie človeka ako „neužitočného“ neprípustné. Nahradili ho eufemizmy ako „osoba s nižšou pracovnou schopnosťou“. Vymazaním tohto slova sme stratili schopnosť verejne diskutovať o morálnej zodpovednosti jedinca voči celku.
Dnes je tak neprípustné kritizovať napríklad bezdomovcov, ktorí nechcú pracovať pre spoločné dobro národa (nemáme na mysli bezdomovcov, ktorí sa k takémuto stavu dostali nešťastne). Ale existuje bezdomovec, ktorý odmieta ubytovanie, pretože tam nemôže piť alkohol a radšej sa utiahne kdesi do záhradného domčeka cudzieho človeka, čo je krádež a vlamačstvo. Napriek tomu ho systém chráni a nepovie o ňom, že je darebák, alebo neužitočný človek. Ak taký človek, ktorý sa neumýva, zapácha na 10 metrov, si sadne do autobusu plného ľudí - je chránený, napriek nezakúpenému lístku.
Slová tak nie sú len nástrojom komunikácie, ale primárnym operačným systémom, v ktorom beží tvoje vedomie. Ak systém kontroluje definície a slovené spojenia, kontroluje hranice tvojho myslenia.
Jazyk dneška je navrhnutý tak, aby ťa izoloval od prítomnosti a prepojil tvoju identitu s dlhom, prácou a budúcim „pokrokom“, čím vytvára neviditeľnú klietku, z ktorej niet úniku, pretože ti chýbajú slová na opísanie slobody.
Sú tri úrovne, ktorými jazyk formuje tvoju neslobode
1. Sémantické uväznenie
Slová ako „povinnosť“, „kariéra“ či „úspech“ sú v systéme definované cez materiálny výnos a poslušnosť. Pôvodné významy, ktoré súviseli s charakterom a vnútornou integritou, boli úplne vymazané.
2. Dualita a rozdelenie
Jazyk nás núti neustále vyberať medzi „vľavo“ a „vpravo“, „dobrom“ a „zlom“, čím nás udržiava v neustálom konflikte dualizmu.Pôvodné jazyky (ako sanskrit či staroslovienčina) pracovali s jednotou, nie s fixnými škatuľkami z ktorých si má človek neprestajne vyberať.
Príkladom je starosloviensky koreň „VE“, ktorý v sebe nenesie len informáciu, ale hlboké prepojenie s celkom v slove „Veda - Viem“. Na rozdiel od moderného dualizmu, kde je veda oddelená od ducha a slúži na ovládnutie hmoty, tento koreň v sebe spájal vnútorný zrak, skúsenosť predkov a rytmus prírody do jedinej nedeliteľnej pravdy.
Kým dnes musíme vyberať medzi „vedeckým“ a „duchovným“, pôvodný jazyk vnímal tento proces ako jeden celok, v ktorom poznanie zákonitostí skrze slovom, prirodzene splývalo s praktickým žitím v kruhu prírody a života.
3. Strata moci slova (Logos)
Kedysi bolo slovo tvorivou silou (frekvenciou), ktorá hýbala hmotou. Dnes je jazyk devalvovaný na „informatívny šum“, aby sme zabudli, že náš hlas má silu meniť realitu a rozbiť systémovú klietku.
Systém sa bojí ticha a presného pomenovania vecí, pretože kto dokáže správne pomenovať svoje väzenie, ten z neho už jednou nohou vykročil von.
Reaktivácia - cesta k návratu starých slov
Reaktivácia znamená vrátiť do života slová, ktoré systém nechal zarásť burinou zabudnutia. Keď dnes poviem napríklad „správal sa nečestne“ namiesto „porušil kódex“, obnovím osobnú zodpovednosť, ktorú byrokratický termín prezmazal.
Keď použijem slovo „hospodár“ namiesto „manažér zdrojov“, vztýčim starostlivosť nad vykorisťovaním, pretože hospodár je odvodené od staršieho slovanského základu gospod (pán, vládca, hlava domu). Teda nejde o človeka, ktorý iba spravuje čísla, ale sa aj stará o zverený majetok, ľudí, zvieratá, súciti s ich problémami a pomôže ak sa pomôcť dá.
Keď nazvem niekoho „plebejec“ nie ako nadávku, ale ako presnú výpoveď o tom, že stratil rodovú česť a s ňou aj zábrany, vraciam do sveta mierku, ktorá odhaľuje falošnú rovnosť ľudí z rodu.
Pretože slovo plebejec vzniklo z latinského plebeius („pochádzajúci z plebsu“), kde plebs znamenalo v starovekom Ríme občanov, ktorí nepatrili k patricijskému stavu – nemali prístup k najvyšším úradom, nemali rodokmeň, boli bez ochrany starých rodov a bohov.
Neskôr sa význam rozšíril na človeka bez rodovej cti, bez kultúrneho dedičstva, bez záväzkov voči predkom – teda nie nutne chudobného, ale existenciálne „nepriviazaného“ k tradícii a hierarchii.
Záver
Obrana človeka nie je len v ústach, ale v tom, kto ich otvára. Každé slovo, ktoré znova vyslovíš v jeho pravom význame, je víťazstvom nad vlastným zabudnutím – návratom k mysli, ktorá neprijíma definície od systému, a k srdcu, ktoré cíti váhu toho, čo pomenúva.
Keď povieš miesto pôžičky hanlivé - lichva, tvoja myseľ prestáva byť účtovnou jednotkou a tvoje srdce odmieta zmieriť sa s vykorisťovaním.
Keď povieš sluha, vraciaš do svojho vnútra cnosť, ktorú systém nahradil servilnosťou.
Keď povieš hospodár, tvoj duch sa hlási k suverenite, ktorú ti chceli vziať. Ústa sú len poslovia; boj sa vyhráva v tichu mysle a v ohni srdca, ktoré odmietli hovoriť jazykom otrokov, ale prehovárajú slovami predkov.